Me, myself and my driving stories

5:43 Unknown 0 Comments



https://www.instagram.com/p/BQX1EQVjDkF/


Vodičák mám už niečo okolo dva a pol roka a za tento krátky čas som si prešla už rôznymi dopravnými situáciami. Niektoré moje hlava nevedela doteraz spracovať a z niektorých sa moja hlava a rozum na pár minút zastavil.

Ako netvrdím, že som najlepší šofér na svete, ale z niektorých vodičov fakt nemôžem... Teraz sa s Vami podelím o pár mojich poznatkov z ciest a s nejakými mojimi príbehmi a osobnými skúsenosťami.


Bolo to niekedy hneď po autoškole. Moje prvé auto, na ktoré sa nikdy nezabúda, bola Mazda 626. Krásne auto, len malo to pre mňa hneď niekoľko nevýhod. Auto bolo príliš dlhé, takže cúvanie na takej lodi bola pre mňa Sodoma a Gomora, plus tie malé spätné zrkadlá mi tiež neboli veľká pomoc. A hneď aj dve vtipné situácie sa mi stali týmto fárom.

Auto bolo klasicky zaparkované na parkovisku pri panelákoch v Bratislave v Petržalke, áno v tej mestkej časti kde sa pri dome dá veľmi ťažko zaparkovať. Ponáhľala som sa do školy a vedela som, že s busom to už nestihnem. Tak idem autom... ach... Auto bolo na poslednom krajnom mieste, kde bol vysoký obrubník a musela som vycúvať. Pravdaže auto dlhé, za mnou ďalšie auto odparkované, tak keď som to chcela z miesta vytočiť, nadišla som na obrubník a auto mi zdochlo... Prešlo 10 minút a konečne som vyšla. Rýchlejšie by som došla aj s tým busom do školy. Ako nebolo by to také zlé, lebo naokolo nikto nebol, ale moj ocino sa pozeral z balkona, a keď videl čo robím, tak skoro infarkt dostal.

Pre mňa veľká vec je paralelné parkovanie alebo pozdĺžne inak povedané. Hlavne keď som mala Mazdu, s ktorou keď som takto parkovala som ju nielen škrkla o stenu, ale skoro som zrámovala malého chalaniska, čo čakal kým zaparkujem... Sorry kiddo.

Pamätám si aj ako ma brat na Mazde zobral na takú "ľahkú skäšobnú jazdu", aby som si zvykla na auto. Zobral ku freaking OD Slimáku a jeho povely kade mám ísť boli vždy na poslednú chvíľu!!! Chlape veď som bola začiatočník!!! To sa nerobí... No, k veci. Boli sme na križovatke, dva pruhy vedľa seba a mali sme zatočiť do prava. A tu prišiel hneď prvý problém. Ako sme sa pohli, tak som zatočila doprava trocha moc a zavrela som auto, ktoré išlo vedľa mňa. Začal trúbiť a ja som v tom momente bola rozklepaná. Zastavili sme hneď na ďalšej križovatke o asi 50 metrov ďalej. Predomnou koľaje a moje obľúbené vysoké obrubníky kúsok od nich. Pohli sme sa a ja som ich skoro chytili. Brat sa chytal za hlavu a myslel si že zavadím o obrubník a odtrhnem koleso... lol. Ani by som sa nečudovala keby sa mi to stane.

Ako boli aj vtipné situácie s tým autom. Podotýkam bol to Diesel a sranda nastala v zime. Keď ste nechali auto dllllhooooo stáť a chceli ste ho naštartovať, tak trebalo dlho dlho točiť motor, len keď som to s priateľom spravila tak sme začiernili celú ulicu. Z výfuku totiž išiel pekelne čierny dym, veľa dymu. Aspoň sme sa zasmiali.

Po týchto bravúrnych šoférskych výsledkoch som si dala rok pauzu od šoférovania. Neviem ako Vám, ale mne tá pauza prospela. Niektorí za ten čas všetko zabudnú, ale asi to mám v krvi. Ako som si sadla za volant, tak žiadny problém, všetko som si pamätala. Jediný rozdiel bol v tom, že už som nesedela v Mazde. Tú som medzičasom predala. Presedlala som na našu rodinnú Daciu Logan, ktorá je proste mega! Kým bude jazdiť sa jej nezbavím som si povedala.

And here it is getting serious. Časom som sa naučila byť istejšia za volantom, lepšie som si začala sledovať okolie, čo sa deje na ceste, predomnou, za mnou, po bokoch a hlavne som mala už lepšie spätné zrkadlá.

Naučila som sa ako sa správa moje auto. Aké to je vedieť čo kvázi dokáže a čo si cca môžem dovoliť. Je to jednoducho tým ako dlho a ako často sedíte za volantom a akým situáciam musíte čeliť a tiež hlavne kade chodíte. Ak chodíte len po nákup do Tesca, ktorý je od Vás 2 km, tak toho moc nezažijete.

Šoférovala som pomerne dlhšie cesty na moje skúsenosti, čo vďačím aj hlavne jednej práci, kde som občas musela vybaviť dačo na aute. A tým, že v tej práci sa jazdilo na Dacii Sandero, tak to bolo skoro to isté ako na Logane :).

Naučila som sa predbiehať, zaraďovať, pripájať a stíhať zelenú na križovatke :D lol. Just kidding, ja som slušný vodič, len raz som prešla na červenú. O:-)

Ale jedna situácia, ktorá mi zbystrela pozornosť hlavne na prechody pre chodcov, bola keď som išla cez dedinu, Dunajská Lužná, a máte tam milión prechodov na jednej hlavnej ceste. Pri zdrevotnom stredisku prechádzala mamička s kočíkom a ešte dvoma deťmi a ja som si ich nevšimla... Preletela som prednimi... Jediné šťastie čo mali oni, ale aj ja, bolo že mamička dávala pozor a zastala so všetkými skôr ako som prešla.... V tom momente som pozerala hneď do speťákov či sú všetci v pohode a až domov som si vyčítala čo som spravila.... že som tak bezhlavo si išla po ceste a nesledovala čo sa deje... Od vtedy, keď vidím niekde prechod automaticky spomalím, pretože nikdy neviete či Vy nejako pochybýte, alebo či Vám niekto nevybehneme na cestu a podobne. Treba dávať pozor a netreba, hlavne v meste či dedine, jazdiť ako čístý blázon. Pretože, nie len že uškodíte danej osobe, ale aj sebe a rodine Vašej, ale aj rodine dotyčného a to by bola veľmi veľká ťarcha, ktorú človek musel uniesť.

Pre dnes myslím historky z poza volantu stačia. Ak sa páčili, tak napíšem aj part 2 :)

Let me know!

Majte sa krásne! :-*

You Might Also Like

0 comments: